Sila slova

17.05.2021

Niekde som čítal, že by sme nemali používať slová zle a dobre. Dnes som nad tým rozmýšľal a skutočne to je pravda. A najmä nie pri malých deťoch. Aké je to fantastické, že úplne malé deti nevedia, čo je dobré a čo je zlé. To ich učíme až potom my, učia ich to v škole, učia ich to iní ľudia. Uvedomujeme si pritom, ako ich vlastne formujeme týmito slovami na náš obraz?

Berte toto prosím ako moju úvahu, nie, ako niečo univerzálne vesmírne platné. Je to len môj pohľad na túto tému z čisto teoretického hľadiska. Uvediem jeden príklad. Idem s dcérou von. Vonku prší. Ideme von a ja jej poviem, to je ale dnes zlé počasie. Poď, pôjdeme dovnútra. A keby ste videli ten jej pohľad, ktorý hovoril za všetko. V jej reči to zrejme znamenalo : "Prečo zlé? Veď je pekne, pozri ako padá voda z oblohy a ako sa ohýbajú konáre stromov vo vetre. Veď si mi obul gumáky, natiahol troje tepláky a dve nepremokavé bundy (áno dve, ako správny otec))" a pohľadom pokračovala "Mám gumáky, chcem ísť do mláky skákať, naťahovať dážďovky a držať ťa za ruku a ísť pozrieť a nakŕmiť pštrosov(áno, sused chová pštrosy)". V tom som si uvedomil, ako ju formujem ja, svojou predstavou o tom, čo je zlé počasie a ako v nej formujem človeka, ktorý bude považovať dážď za niečo zlé a bude toto hovoriť svojim deťom, keď ja už budem dedko. A aký je vlastne rozdiel medzi tým, že prší, alebo neprší? Teplo? Slnko? O čo je daždivý deň horší, ako ten slnečný? O nič.

V tej knihe bolo aj spomenuté, že by sme mali slová dobré a zlé nahrádzať slovami podobného významu, resp. synonymá pre dobre a zle. Tak som to skúsil. A odvtedy je môj život krajší. Krajší už len z pár dôvodov, ktoré možno ani nestoja za zmienku. Nie, neprebudilo to vo mne žiadnu nirvánu a ani som nedosiahol osvietenie, keď som tieto slová prestal používať. Táto zmena mi zmenila život len v tom, že zakaždým, keď chcem vysloviť vety typu : "Je mi Zle", alebo "Toto bolo zlé", alebo nebodaj "Cítim sa zle", tak nahrádzam slová zle inými slovami. Napríklad keď cítim, že na mňa lezie nejaká choroba, tak sa cítim "choro", alebo keď sa v niekoho spoločnosti cítim zle, tak sa cítim "nekomfortne", alebo keď bolo niečo zlé, tak to bolo "mrzké" a podobne. Takmer vždy, keď sa s niekým rozprávam a použijem takéto neobvyklé slovo, tak sa na tom minimálne ja pobavím. Väčšinou sa na tom bavíme všetci zúčastnení, keďže niekedy zo mňa vyletí taký nezmysel, ako z Plačkovej v hoteli Paradajs. A aj keď je to slovo myslené na niečo, čo ma nerobí práve najšťastnejším, tak v tom momente to odvracia celú pozornosť od toho, ako všelijako sa cítim.

Berte toto ako taký môj životný postreh. Ak sa Vám chce, tak to vyskúšajte. Či už pri vašich ďeťúrencoch nepoužívať slová, ktoré formujú ich názory na základe našich právd (právd našich rodičov) - slová zlé a dobré, alebo keď sa budete cítiť nahovno, skúste na to nájsť vhodný a hlavne iný výraz ako zle :-)